História

História Slovenského vinárstva

História Slovenského vinárstva

Vinohradníctvo na Slovensku má vyše dvetisíc ročnú tradíciu. Historickým dôkazom je sedem vinohradníckych nožov a hlinená nádoba na víno približne zo 7.–6. storočia p.n.l., vykopaná archeológmi v oblasti Malých Karpát.

Vinárska Akadémia Online teraz na DVD v predpredaji !

ZOBRAZIŤ OBSAH DVD

Po Keltoch, ktorí podľa rímskych autorov dorábali na tomto území príkre víno, nastupujú Rimania. V období budovania rímskej hranice na Dunaji (tzv. „Limes Romanus“) sa na podnet cisára Marca Aurelia Proba  v týchto oblastiach začína vysádzať a pestovať vinič intenzívnejšie. Slovania po príchode do Karpatskej kotliny pokračujú vo vinohradnícko-vinárskych tradíciách, obzvlášť v období trvania Veľkej Moravy.

“Skutočný rast a rozvoj vinohradníctva na území dnešného Slovenska nastal v 13. a 14. storočí. V oblasti Malých Karpát sa presadilo vinohradníctvo komerčného typu, zamerané na uspokojenie dopytu a závislé od vývoja trhu.”

V tomto čase sem prišli nemeckí kolonisti (hostia), ktorí priniesli so sebou aj nové, modernejšie technológie obrábania viniča a dorábania vína. Vďaka vysokej kvalite tunajšieho vína a dobrej cene sa víno v ďalších storočiach dobre predávalo a malo stály odbyt. Celý kraj prosperoval z týchto obchodov, prichádzali sem kupci z Poľska, Sliezska, Moravy, Čiech či Rakúska a odchádzali s drahocenným mokom v sudoch. Ľudia pili víno ako každodenný nápoj, riedený vodou, prípadne dochucovaný rôznymi druhmi bylín či korenia. V tom období malo výrazný dezinfekčný účel, pretože voda bývala často kontaminovaná. Okrem toho bolo víno výrazne zastúpené aj v medicíne, kde sa podávalo ako liek.

Napriek tomu, že stredovek je mylne označovaný za „obdobie temna“, v tomto čase sa vinohrady rozprestierali od pohoria Malých Karpát až takmer po rieku Váh a hranica pestovania viniča bola posunutá výrazne na sever – na úroveň Trenčína, Bánoviec, Krupiny, Prešova či Bardejova.

Zlatý vek“  vinohradníctva vrcholil v 17. storočí, kedy kulminovala produkcia a vývoz vína na zahraničné trhy. Na východnom Slovensku zažiarila sláva tokajských vín, ktoré francúzsky panovník Ľudovít XIV. označil za víno kráľov a kráľa vín.

Vďaka uhorskému polyhistorovi Matejovi Belovi poznáme, aké vína pili ľudia začiatkom 18. storočia. Najrozšírenejšími odrodami boli Veltlínske zelenéSilvánske zelené a červené, z modrých drôd Frankovka a Portugal.

A ako sa pili? Už od 13. storočia mali niektorí vinohradníci právo slobodného výčapu vína pod viechou. Okrem nich sa nám zachovali doklady aj o remeselníckych výčapníkoch – krčmároch, ktorí spočiatku profesionálne čapovali víno podomovo, neskôr vo vlastných príbytkoch a nakoniec v domoch pre verejnosť – viechach. Taktiež vinohradnícke obce a mestá mali svoju viechu, kde mohli v určitom čase vinohradníci čapovať svoje vína. Opitosť pod viechou zvyčajne neznamenala stratu dobrého mena a povesti. Hlavným dôvodom pitia vraj bolo odstránenie „zožierajúcich starostí.

“Od polovice 18. storočia začala postupná stagnácia vinohradníctva. Pre vysoké clá sa víno predražovalo a postupne prestáva byť oň záujem, pretože mu konkurujú lacnejšie vína z Rakúska a južných oblastí Uhorska. Znižuje sa plocha vinohradov a ľudia začínajú stále viac dorábať víno len pre svoju potrebu.”

V 19. storočí sa začali menší vinohradníci dobrovoľne združovať do vinohradníckych a vinárskych spolkov, aby tak lepšie obstáli voči konkurencii a zabezpečili odbyt svojim produktom. Prvý takýto spolok bol založený v roku 1860 v Bratislave, od roku 1874 transformovaný na akciovú spoločnosť Pivničný spolok bratislavských vinohradníkov.

Napriek stagnácii však niektorí veľkí obchodníci s vínom, najmä tí bratislavskí, prosperovali veľmi dobre. Treba spomenúť aspoň firmy Jakub Palugyay a synovia, veľkoobchod s vínomE. Schmidt a spoločník, veľkoobchod s vínom, či prvú továreň na výrobu šumivého vína podľa originálnych receptov mimo územia Francúzska, firmu J. E. Hubert, továreň na šampanské v Bratislave, ktoré vyvážali a preslávili tunajšie vína po celom svete. Spoločnosť J. E. Hubert bola založená už v roku 1825 a existuje dodnes. V Trnave mal v rovnakom čase veľkoobchodník s vínom Anton Szuliny najväčšie pivnice v celom Uhorsku, v ktorých sa pre ich veľkosť používala koľajnica. Vynikal v nich obrovský sud s obsahom 114 600 litrov. Mnohé vína z produkcie týchto firiem získali prestížne ocenenia na európskych výstavách, čo im otváralo ďalšie možnosti na ich expanziu aj do Ameriky či Austrálie.

Koncom 19. storočia ťažko postihli územie dnešného Slovenska viaceré choroby viniča, najmä však fyloxéra, ktorá sa ukázala byť najzhubnejšou. Na niektorých miestach bolo zničených až 80% plôch vinohradov. Na jednej strane to bola tragédia pre miestnych obyvateľov, pre ktorých bolo vinohradníctvo často jediným, alebo významným zdrojom príjmov, na strane druhej však táto katastrofa podmienila zrod moderného vinohradníctva, opierajúceho sa o poznatky vedy a vymoženosti techniky.

V roku 1884 vznikla v Bratislave odborná vinárska škola. V roku 1922 bola presídlená do Modry, kde existuje dodnes ako Stredná odborná škola vinársko-ovocinárska. Začali sa vydávať náučné brožúry a organizovať prednášky pre vinohradníkov, ktorých výsledkom bola ešte lepšia kvalita vína a postupná obnova zničených vinohradov. V tých sa však začínajú udomácňovať nové, modernejšie a lepšie, voči škodcom a mrazu odolnejšie sorty ako Rizling vlašský či Müller-Thurgau.

Po roku 1948 sa presadilo štátom riadené, centralizované vinohradníctvo, charakteristické zlučovaním prevádzok do veľkých štátnych vinárskych závodov a jednotných roľníckych družstiev. Tento stav sa začal meniť od roku 1989, kedy vinohrady postupne opäť prechádzajú do súkromného vlastníctva a obnovuje sa tradícia rodinných, malých či stredne veľkých firiem, ktoré v súčasnosti predstavujú záruku kvality vinohradníctva a vinárstva na Slovensku. Potvrdzujú to ocenenia z vinárskych súťaží čoraz častejšie aj európskeho či svetového charakteru, kde slovenské víno dokazuje svoju perspektívnosť a životaschopnosť v tvrdej konkurencii.

Slovakiawines.com